Navôkol sa rozprestieralo studené Severné more. V diaľke striedavo blikali svetlá lodí, ktoré odvážali ropu z obrovskej betónovej nádrže, ktorá plávala na vode. Jon stál na weather decku  a opieral sa o žlté zábradlie. Pozeral na spleť svetiel, ktoré spájali mosty medzi jednotlivými plošinami. Bolo to ako mesto v strede mora. Nie ako, ono to je mesto v strede mora. Aká škoda, že sa tu nemôže fajčiť, napadlo ho. Pri takomto výhľade by mu aj viac chutilo. Z červenej krabičky si vytiahol cigaretu, priečne ju oblizol a ovoňal. Krabičku odložil do vrecka a cigaretu si vložil do úst. Chvíľu sa ešte kochal pohľadom na more a svetlá. Keď ho premohla chuť na cigaretu, presunul sa o poschodie nižšie, kde bola zažltnutá fajčiarska miestnosť. Konečne si sadol, dal si dúšok z čiernej kávy, ktorá chutila z polystyrénového kelímka umelo. Z hĺbky pľúc vdýchol dym vytúženej cigarety značky rød.  V momente, keď sa rozprával s kolegami, ktorých  v malej miestnosti naplnenej dymom takmer nebolo vidno, otvorili sa dvere. Množstvo dymu sa vyvalilo na chodbu a v dverách sa objavila známa tvár.

„Jon! Jon?“ volala osoba.

Z hlbokým výdychom sa Jon neochotne postavil. Dal si posledný šľuk z cigarety a išiel von.

„Hi, Thomas.“ povedal Jon zafajčeným dychom.

“Hi, can we talk?”

V Jonovej mysli prebehla krátka, zato hlasná myšlienka. Každý doterajší pracovný problém sa začínal slovami: „Môžeme sa porozprávať?“ Jon poslušne pokýval hlavou a nasledoval Thomasov chrbát.

Na konci chodby napravo vošli do malej ale za to hrôzostrašnej kancelárie. Jon zavrel dvere a s obavou sa posadil oproti svojmu nadriadenému.

„Včera večer si pracoval na Systéme 54?“ Opýtal sa Thomas Jona.

„Áno šéfe,“ pohotovo odvetil Jon.

„Vieš mi vysvetliť toto?“ Thomas vybral zo stola pár veľkých snímkov a podal ich Jonovi.

Jon si snímky nechápavo obzeral a škrabal sa na hlave.

“Áno Jon, vidíš dobre. Nič na tých fotkách nie je!“ povedal prísne Thomas.

„Prepáč šéfe, asi sa stala niekde chyba,“ snažil sa situáciu zachránit Jon.

„Vieš Jon, ono by nebol problém, že si založil film naopak a na röntgene, na ktorom mal byť dôležitý zvar, nič nie je. To sa môže stať, ale tebe sa to nestalo prvý raz! A to hlavné je, že táto dôležitá súčiastka, ktorú si mal skontrolovať včera v noci, dnes celý deň cestovala na morské dno. Štyria potápači  ju zapájali celý deň! Vieš si predstaviť, koľko to stálo peňazí? Vieš?“ povedal zvýšeným hlasom Thomas. Jonovi začínalo byť jasné, že toto nie je dobrý začiatok nočnej zmeny.

„Prepáč šéfe, neviem, kde sa stala chyba,“ krčil plecami Jon.

„Ako by nestačili problémy, ktoré tu máme! To je stále niečo. Čo myslíš, že mi povedia moji bosovia, keď im ukážem tieto machule?“ zamával fotkami Thomas.

Jona napadla vtipná odpoveď, jeho šéf by ju asi v tej chvíli neocenil, a tak radšej trikrát pokrčil precami.

“Vieš čo, choď, choď radšej!“ Jon sa zdvihol a bez slova odišiel. V kancelárii po ňom ostala len spotená stolička.

Jon sa vrátil do fajčiarne, bol tam sám. V tejto chvíli si naozaj potreboval zapáliť. Mysľou mu išla, mantra – to bude dobre, to bude dobre. Opakovanie pozitívnej mantry prerušila predstava, ako na neho škaredo zazerajú potápači, ktorí budú musieť celú zdĺhavú procedúru kvôli jeho chybe zopakovať. Rýchlo zahnal zlé myšlienky, dofajčil. Zobul si z nôh modré návleky, obliekol si oranžovú bundu, nasadil prilbu a vykročil v ústrety nočnej zmene.

Po dlhej a nudnej nočnej zmene sa konečne vyzliekol z červeného overalu. Konečne otvoril dvere na neveľkej sprche. Vlastne bola len taká veľká, že sa do nej zmestila len jedna osoba, kohútiky, a voda. Nebolo v nej miesto ani na záves a ani ho nebolo potreba, lebo celá miestnosť vyzerala, akoby bola odliata z jedného kusu. Ešte aj políčka na šampón vyzerala podozrivo jednotne.  Rukami si prechádzal pomedzi vlasy, kde sa pomaly vystierala pokrčená pokožka odtlačená od nosenia prilby. Teplá voda stekala po jeho robustnom tele. Mal síce iba niečo cez tridsať, no málokto by mu tipoval tak málo. Fajčenie a extrémne pitie alkoholu sa podpísali na jeho vzhľade. Jeho život sa delil na to, keď bol v práci, kde nebol žiadny alkohol a na moment, keď ho po dvoch týždňoch pustili domov. Spravidla každú voľnú myšlienku venoval momentu, keď opustí po prílete heliport a v najbližšom obchode si kúpi pivo. S približujúcim sa dátumom cesty domov ho zaplavovali takéto myšlienky stále častejšie. V duchu videl regál s plechovkami od piva, to, ako ich hrdo a rýchlym krokom nesie k pokladni. Nedočkavo pred obchodom urobí plechovka cvak a jeho hrdlo sa zvlaží lahodným pivom. Jeho veľké telo stálo v záchode, pozeralo sa na seba do zrkadla. Nevedno prečo nebolo zrkadlo v kúpeľni, ale dali ho na záchod. Asi sa tam nezmestilo, napadlo mu. Vlasy mal strapaté, zazubil sa do zrkadla a v tom momente si všimol, že má v ústach snus. Mal ho tam tak dlho, že naň zabudol. Prstami, na konci čiernymi od práce, trénovaným chmatom vybral snus z úst a hodil ho do záchoda. Znovu sa zazubil, v zrkadle zbadal zažltnuté zuby, ktoré mali v okolí miesta, kde bol snus, hnedý nádych. Mysľou mu prebehla scéna s plechovkou piva. Spokojne  zvesil ramená. Zuby si umyjem ráno, povedal si a šiel si ľahnúť do svojej miniatúrnej izby.

Spánok po nočných zmenách vnímal ako tmu. Nevedel, či je večer alebo ráno. Raz si čítal, že keď vás zasype lavína, v momente, keď sa preberiete, sa zorientujete tak, že si odpľujete. Podľa toho kam slina stečie, zistite, kde je dole a kde je hore. Po prebudení bola však všade tma. Izba bola zatemnená, hodinky ukazovali 6 hodín. Nevedno či ráno alebo večer.  Cítil sa unavený viac, ako keď si išiel ľahnúť. Sadol si na kraj postele a dusivo si odkašľal. Fæn, povedal si sám pre seba, ponaťahoval si celé telo. Alkohol som nepil už 12 dní, prečo mi je tak zle? Pýtal sa sám seba v duchu. Narýchlo sa obliekol, otvoril dvere. Svetlo z chodby,  ktoré vošlo do jeho očí, zacítil až niekde v mozgu.

Šiel pomalou chôdzou dlhou chodbou a začínal chápať, prečo sú všade zábradlia. Doteraz si myslel, že to je kvôli vlnám. Nie, to je kvôli tomu, že tu z ľudí vysávajú život, prebleslo mu hlavou.

„Hi mate!“ pozdravil sa okoloidúci.

“Hi, how you doin,” odvetil.

Po pár mesiacoch si zvyknete dávať si raňajky večer a príde vám to normálne.

Jedáleň  na ropnej plošine bola však miestom, ktoré priam vzbudzovalo hlad u každého, kto do nej vošiel. Dlhý nerezový pult, ktorý sa začínal množstvom plastových tácok, ktoré si všetci šúchali po pulte. Pult bol veľmi praktický, neboleli vás ruky, keď ste si naberali množstvo jedla a tiež nikto nemohol vidieť, ako sa vaša tácka prehýna pod váhou kalórii. A tak si všetci veselo naberali. Ani Jon nebol výnimkou. Odkedy pracoval na plošine, pribral zopár kíl. Presnejšie 17. Ale ešte stále to bolo 6 do limitu, tak sa tým zatiaľ netrápil. Limit telesnej váhy vymysleli po tom, ako sa v 90. rokoch zistilo, že ľudia, ktorí dlhodobo pracujú na plošine, majú málo pohybu a veľa jedla, sú nielen tuční ale predstavujú aj bezpečnostné riziko. Prišlo sa na to tak, že po tom, ako sa podarilo takmer odstrániť pracovné nehody. Stále ostávali červené čísla mŕtvych zamestnancov. Smrť v práci je veľmi drahá vec pre každú firmu a práve preto sa zisťovalo, čo bola príčina. A keď u väčšiny úmrtí zistili, že zamestnanci zomreli v jedálni na infarkt, dôvod na limit telesnej váhy bol na svete. Firemní právnici to zabalili do celofánu bezpečnosti a starostlivosti o zdravie zamestnancov a bolo ušetrené.

Napriek tomu bolo jedlo jedným z benefitov práce na plošine. Naozaj si bolo z čoho vybrať.

Jon nemal chuť jesť. Ale dal si toast, tri vajíčka, fazule. Keď si naberal kúsky fritovanej slaniny a dával ich na tanier, napadlo mu. Musím predsa vládať. Mať z niečoho energiu. Obhajoba odobrila čin pravej ruky a Jon si v kľude sadol. Po niekoľkých zahryznutiach do toastu a pár dúškoch kávy prišiel kolega Andrew.

„Hi mate, how you doin,“ znelo z jeho úst.

Jon s plnými ústami vajíčka a slaniny zakýval hlavou, prehltol a vydal zo seba: „ Allriht mate.

Aká bola denná Andy?“ opýtal sa Jon žoviálne a vložil si do úst ďalšie sústo slaniny.

„Ale, dnes to stalo za hovno! Thomas nás celý deň naháňal s nejakou súčiastkou zo Systému 54. Že s ňou niečo nie je v poriadku a že ju musíme demontovať. Bol z toho úplne na nervy. Keď tam konečne poslali potápačov demontovať, niečo sa im tam odlomilo.“

Jonovi vypadol kúsok slaniny z úst na tričko. Pozrel navôkol po jedálni, no nikto si ich nevšímal. Všetci sa starali o svoje taniere a veselo sa rozprávali. Andrew pokračoval v rozprávaní, no Jon ho nevnímal. V duchu si predstavoval, ako ho šéf vyhodí z práce. Keď príde domov a povie to svojej žene Elis, tá na neho bude kričať, aký je neschopný a zase to posral. Majú hypotéku…Jon dožul sústo, Andrew dorozprával príbeh z dnešného dňa.

„Nechápem, na čo tí ľudia myslia? To je strašné!“ povedal Jon.

Postavil sa s poloprázdnym tanierom a odišiel z kantíny. S veľkou obavou a malou dušičkou sa Jon približoval do kancelárie. Každý nový schod, na ktorý vykročil, ho akoby zabolel. Obavy sa miešali so strachom a myseľ mu produkovala horšie a horšie prognózy.

Vo chvíli, keď otvoril dvere na kancelárii, sa jeho obavy zhmotnili. Boli to traja páni s odmeraným pohľadom na tvári. Boli ticho. Medzi nimi a Jonom bol stôl a jedna voľná stolička.

Jon sa zhlboka nadýchol, chcel prehltnúť sliny, ale v tom momente sa na žiadne nezmohol. Takto nejako sa musí cítiť zviera pred porážkou, napadlo mu. Bolestivé ticho prelomil Thomas.

„Hi Jon! Títo dvaja páni Espen a Øvind sú z vedenia.“ Úctivo sa zdvihli zo stoličiek a podali Jonovi ruky.

„Jon, chceli by sme sa porozprávať o tom röntgene na Systéme 54.“

Jon to nejakým spôsobom tušil a jeho myseľ pracovala šialeným tempom na tom, aké nájsť východisko z tej situácie. Navonok sa snažil byť pokojný, vo vnútri pobehoval a kričal: „Čo budem kurva robiť?“

„Áno, Systém 54,“ poškrabal sa za pravým uchom. „O čo ide?“

„Jon, vy ste bol zodpovedný za kontrolu a röntgen danej súčiastky. Prečo sa teda súčiastka musí demontovať z morského dna a my musíme prerušiť ťažbu na celý deň?“

Jonova myseľ nenachádzala východisko ani na situáciu, ktorá bola pred slovami. Prerušiť ťažbu. Tieto dve slová mali zničujúci účinok na Jona a momentálne aj na jeho prácu.

„Neviem, kde sa stala chyba, asi bolo niečo zle s filmom.“ snažil sa obhájiť sa Jon.

Všetci traja páni z vedenia sa následne pozreli jeden na druhého. Zakývali hlavami a Thomas podával Jonovi papier.

„Mrzí ma to, Jon. V kľude si to prečítaj. Môžeš ísť.“

Cestu von z kancelárie si nepamätal. Stredom jeho sveta bol teraz papier, ktorý držal v ruke. Nebolo to príjemné čítanie. Opakované pochybenie. Nedodržanie pracovného postupu. A podobné slová sa odrážali na Jonovej zreničke. V tej chvíli sa naplnili všetky jeho obavy, vyhodia ma z práce, opustí ma žena, z čoho budem platiť hypotéku, auto? Zničený si pobalil svojich desať kíl batožiny. Naposledy sa najedol v kantíne. V duchu sa rozlúčil s kolegami, bude to tak lepšie, pomyslel si. Nasúkal svoje oblé telo do oranžového skafandra, ktorý ho má zachrániť pri páde helikoptéry do studeného mora. Pomaly sa tackal po schodoch smerom k heliportu. Vietor z rotoru mu strapatil jeho svetlé vlasy. Jon si v tej chvíli želal iba jediné, aby ten vietor odvial predošlé dni.

Sladký pocit vysnívaného napitia sa z plechovky piva vystriedala trpká realita. Stál pred dverami ich domu. Vlastne nebol ich, patril banke. Ale ak to výjde, za 24 rokov bude ich. Práve v tejto chvíli to nevychádzalo. V jednej ruke držal cestovnú tašku s vecami z práce, v druhej bielo – modrú igelitku s plechovkami od piva. Väčšina z nich už bola prázdna. Cestou domov sa snažil nájsť v pive odvahu a uvoľnenie. Nepodarilo sa. Keď v strese hľadal kľúče od bytu po vreckách, frustrovaný hodil igelitku s plechovkami na zem. Zvuk tak prenikavý len utvrdil Elin, že pred dverami sa niečo deje. Hodnú chvíľu už počula zvláštne zvuky, fučanie a nezrozumiteľné mumlanie. V momente, keď Jon chcel hľadanie kľúčov vzdať, sa otvorili dvere.

„Hi, Jon!“ vítala ho s opatrným úsmevom Elin.

Jonov zrak sa pomaly zdvihol od špičiek jeho nôh a stretol sa s tým Elininým.

„Hi, Elin,“ precedil cez zuby a snažil sa usmiať.