Plosina

Elinin opatrný úsmev pomaly opadal. Ako zacítila alkoholovo – cigaretové pyžmo, ktoré sa vznášalo okolo Jona, z úsmevu sa plynule stala zamračenosť.

“Ty si pil?”
„Má zmysel zapierať?“ na to Jon nemal silu. So sklonenou hlavou vošiel bez života do chodby. Zavrel dvere, oprel sa chrbtom o stenu, nohy sa mu podlomili a on sa skĺzol na zem.
„Áno, pil som!“ vytrysklo z Jona.
„A to nie je všetko!“
Cestou síce rozmýšľal nad tým, že by “dobrú správu“ Elin nepovedal. No po chvíli ho napadlo, kde by zohnal tak rýchlo novú prácu. S prácou to nie je tak jednoduché, ako keď vašej desaťročnej dcére zdochne morča a vy utekáte kúpiť nové také isté, kým sa vráti zo školy. Nakoniec by to bolo ešte horšie. Máme kapitalizmus, tak kapitulujem. Rozhodol sa.
Chvejúcou rukou podával Elin pokrčený papier, ktorý vybral z vrecka bundy.
Elin nebola typ ženy, ktorá robila doma scény. Jona už videla niekoľko ráz značne opitého. Teraz to bolo však iné. Nebol až tak veľmi opitý, ako vyzeral byť nešťastný. Váhavo vystrela ruku a vzala papier, ktorý jej podával Jon. Rozložila papier a začala čítať. Po prvých riadkoch si rukou chytila tvár a mala chuť so seba vykríknuť.
„Jon! Čo budeme robiť!?“
„Hypotéka, auto, peniaze…,“ preletelo jej mysľou. Potlačila to v sebe a snažila sa Jona povzbudiť.
„To bude fajn, Jon! Si dobrý muž, nájdeš si novú prácu.“
Sama tomu však veľmi neverila. Jon si všimol, ako sa Elin v kútikoch očí čosi zalesklo.
Pomaly sa zviezla k Jonovi na podlahu chodby a aj napriek pachu, ktorý ho obklopoval, ho objala a snažila sa ho utešiť. Obaja tam tak sedeli, objímali sa a snažili sa presvedčiť jeden druhého o tom, že to bude dobré. Ich oči však hovorili niečo iné.

Posledné dni Jona budil nepríjemný zvuk plastového budíka. Dnes ho prebudili myšlienky. Sú aj výčitky svedomia myšlienky? Chytil si tvár do dlaní a precítil alkoholový opar okolo seba. S dlhým hlasným výdychom vyslovil samohlásku u, sadol si na posteľ a precitol. Nebol to zlý sen, som doma. Ale kde je EIin? V izbe bol sám. Hmlisto si spomínal na rozhovor zo včera. Ako sedel na zemi v chodbe, ako plakal. Plakal som? Ja nezvyknem plakať. To je zvláštne, to snáď nie. Spoza žalúzie opatrne prenikalo šero z upršaného nórskeho dňa. Jon sa postavil. Nie žeby chcel, ale tlačila ho potreba navštíviť záchod. Byt bol plný ticha, s nádejou sa pozrel do kuchyne. Aj tá bola prázdna. Cestou na záchod ignoroval zrkadlo. Zlých správ v poslednej dobe stačilo, povedal si. Sadol si v kuchyni za stôl, napil sa vody a pozeral sa nevedno kam. Ticho v byte prerušoval iba zvuk áut prichádzajúcich z ulice. Zrazu začul kroky a dvere sa otvorili.
„Elin, Elin!“ vykríkol Jon.
„Áno?“ spoza rohu sa zjavila Elin ovešaná taškami.
„Bola som nakúpiť.“
„Ty si poklad!“ odľahlo mu.
„Rozmýšľal si, čo budeš robiť? Kedy začneš?“ nešetrila Jona Elin.
„Hmm,“ hlasne sa nadýchol a ešte hlasnejšie vydýchol. A snažil sa na niečo prísť. Alkohol, ktorý v ňom ešte stále koloval, mu to značne komplikoval.
„No myslel som, že…“
„Zavolaj strýkovi Espenovi!“ prerušila ho Elin. Jej slová zneli ako dar z nebies.
„Že ma to nenapadlo samémo!“ pokarhal sa Jon. Strýko Espen bol brat Jonovho otca a pracoval v tej istej spoločnosti ako Jon. Avšak na úplne inej pozícii. Strýko Espen vybavil prácu Jonovi prvý raz. Bola to posledná možnosť. Jon sa dlhé roky trápil a nevedel si nájsť prácu, ktorá by ho bavila. A čo bolo podstatné, nevedel nájsť prácu, ktorá by ho slušne uživila. Z Elin boli spolu v tej dobe už dva roky a tiež nevyzerala nadšene z toho, že bývajú stále v podnájme. A na veľké dohováranie Jon vtedy zavolal strýkovi Espenovi. Akoby zázrakom sa Jon dostal na ropnú plošinu.

Espen bokom svojho zraku zahliadol Jonove meno na zvoniacom telefóne. Prevrátil očami a napadlo ho, čo synovec zase potrebuje. Spravidla volal iba keď niečo potreboval alebo bol nejaký problém. V telefóne sa ozvalo.
“Hallo, Espen!”
„Hei strýko Espen. Ako sa máš?“
„Ja sa mám dobre synovec, ale čo ty? Dlho si sa neozval. Tak 5-6 rokov?“ odhadol takmer presne dĺžku Jonovho zaneprázdnenia strýko Espen.
“No áno, vieš, mal som veľa práce.“
„A teraz už nemáš?“ opýtal sa váhavo strýko.
“Noo, vieš, práve preto ti volám. V práci nejde všetko úplne tak, ako by malo.“
„Hmm,“ zašomral strýko. „Ako to, že nie tak, ako by malo?“
„Uhm, no akosi som prišiel o prácu, vieš. A vieš, keďže sme rodina a ty si šéf vo firme, som si myslel, že by si mi vedel pomôcť.“
V telefóne sa ozvalo ticho. Strýko prehltol slová o tom, že keby nie sú rodina, ani by mu nezdvihol telefón.
„Čo sa stalo, Jon?“
„Bol tam jeden problém s filmom a nepodaril sa mi röntgen jednej dôležitej súčiastky.“
„Aha, problém bol s filmom?“
“No áno, tak trochu som to pokazil aj ja.“
„Aha,“ hlasne vydýchol strýko Espen.
„Dobre Jon. Z úcty k tvojmu otcovi sa na to pozriem. Ale nič ti nesľubujem.“
„Ďakujem strýko Espen, si moja, teda naša jediná nádej. Bez práce som stratený.“
V telefóne zapraskalo a nastalo ticho.

Po tom, čo strýko položil telefón, si musel ísť zapáliť. Schovával sa von pod strieškou, aby na neho nepršalo a v duchu sa smial, čo ten Jon zase dokázal pokaziť. Ešte si živo pamätal, ako mu vybavil prácu. Jeho podriadený Ståle mu tvrdil, že na tom, čo bude Jonova náplň práce, sa nedá nič pokaziť.
„Je to úplne jednoduché, len obtočí film okolo súčiastky a zapne röntgen a bude to. Pošleme ho na kurz, tam ho to naučia.“ povedal bezstarostne Ståle.
Vyfúkol dym, zakrútil hlavou: „Ako to len dokázal ten Jon?“
Na tomto fajčiarskom mieste sa stretávali iba šéfovia z firmy, ostatní sa akoby báli chodiť fajčiť a stretávať svojich nadriadených. Vždy to skĺzlo do trápnej debaty, ako je dnes pekne alebo ako dnes prší. Espen pritom vždy cítil, ako by sa ho najradšej opýtali, prečo im nezvýši plat… Alebo keď sme už takí kamoši, mám brata, čo hľadá prácu… Tak vzniklo toto fajčiarske miesto pre šéfov. Tí sa spravidla rozprávali otvorene a bez trápností.

V polovici Espenovej cigarety si prišiel zapáliť Lars. Bol šéfom oddelenia, ktoré zamestnávalo ľudí na ropné plošiny.
„Hei Lars!“ pozdravil sa Espen.
„Hei Espen, ja vel utrusil. Ale volal mi môj synovec. Zase ho vyhodili z práce. Vybavil som mu job, na ktorom sa nedá nič pokaziť, a on to dokázal.“ Hlasne sa spolu zasmiali.
„Syn môjho brata je ako jeho otec. Dokáže prekvapiť.“ Znovu sa hlasne zasmiali. Lars si potiahol z cigarety.
„Raz môjmu bratovi povedali, že ma erotické ruky, čo chytí, to pojebe.“ obaja vybuchli smiechom. Espenova cigareta sa blížila ku koncu, zrazu mal takú dobrú náladu, že si zapálil ešte jednu.
„Počuj Lars, nemáš nejakú prácu pre toho môjho nepodareného synovca?“ opatrne sa opýtal Espen.
„Ako tak počúvam, ten tvoj synovec je výnimočný človek,“ uškeril sa Lars.
„No ale kto nie je, nakoniec potrebujeme ľudí, pozriem sa, čo sa dá robiť,“ naposledy vydýchol z dym z cigarety, uškeril sa a odišiel.

Jonove dni išli pomaly. Kým bola doma Elin, tváril sa, že si hľadá prácu. Keď odišla, pozeral televízor, jedol mrazenú pizzu a pil pivo. Najvýnimočnejší deň za posledné týždne bol, keď Elin išla pozrieť svoju kamarátku. Vtedy mohol Jon spať doobeda a nemusel predstierať, že si hľadá prácu. Aj keď vedel, že ho tlačia termíny platenia hypotéky a splátok za auto, program v televízii ho fascinoval viac, ako hľadanie práce. Uprostred zábavného programu mu zrazu zazvonil telefón. Práve jedol pizzu a vôbec nemal chuť telefonovať. Položil kúsok na papierovú krabicu. V momente, keď zbadal na displeji, že volá strýko Espen, si bleskovo utrel umastenú ruku od pizze do trička a zdvihol.
„Hei!“ takmer vykríkol od vzrušenia.
„Hei Jon! Mám pre teba dobrú správu. Našiel som ti prácu.“ Jon prestal dýchať, telom mu prebehol mrazivý pocit. Prvé čo ho napadlo, natiahol sa po plechovku piva a zhlboka sa napil.
Strýko Espen pokračoval: „Nebolo to ľahké, ale vybavil som ti, že pôjdeš offshore už na budúci týždeň. Budeš pracovať na podobnej pozícii na inej plošine. Pošlem ti e-mail, kde bude tvoja nová zmluva.“
„Tusen Takk! Ďakujem veľmi pekne, strýko Espen! Si úžasný, znovu si ma zachránil!“
„Nepokaz to ako naposledy!“ povedal prísne a položil.
Jon vyskočil zo sedačky a začal tancovať po obývačke. Vôbec mu nevadilo, že zhodil krabicu od pizze a postúpal po nej. Keď si predstavil, ako to povie Elin, bol ešte šťastnejší. Poskakoval, tancoval a výskal. Sme zachránení! Počkám na Elin alebo jej hneď zavolám? Nastala dilema. Pozriem najprv e-mail, či prišla zmluva. Sadol si za počítač a zmluva tam bola.
„Paráda!“ hneď ju aj vytlačil a víťazoslávne ju podpísal. „Aký krásny deň!“ pomyslel si. S pocitom koľko toho dnes urobil, si sadol na sedačku, nahol sa nad zem a zobral si jeden najmenej postúpaný kúsok pizze. Odhryzol si a napil sa. „Aký je život krásny!“

Netrvalo dlho a v dverách začul štrnganie kľúčov. To sa Elin vracala domov z návštevy u kamarátky.
„Jon, som doma!“ nestihla ani dopovedať a Jon s dupotom a papierom v ruke utekal za ňou.
„Pozri, pozri!“ skákal nadšene Jon. Elin položila tašky a začala čítať.
„Neverím vlastným očiam. Jon, ty si to dokázal! Sme zachránení!“ objala ho nadšená Elin. Neuveriteľne jej odľahlo.
„Toto musíme osláviť!“ Jon už síce nejakú chvíľu oslavoval, ale na fľašu vína mu ešte ostalo miesto. Otvoril skrinku, kde bolo víno. Zatiaľ čo on otváral fľašu, Elin vybrala poháre. Naliali si a Jon víťazoslávne predniesol prípitok: „Na nás a našu skvelú budúcnosť!“ Obom sa smiali oči, kuchyňou sa ozval zvuk štrngnutia pohárov a bozku. Všetko bolo tak, ako malo byť.

Dni pred televízorom utiekli Jonovi rýchlo. V duchu sa tešil do novej práce, ale v kútiku duše sa trochu obával. „Čo ak niečo znovu pokazí? To bude dobre!“ zaháňal chmáry starou známou mantrou. Až nadišiel večer pred odletom do práce. Elin, ako vzorná žena, prichystala Jonovi všetky veci na dva týždne. Vzorne poskladané mu ich poukladala do tašky. Jon sa na chvíľu odtrhol od televízora a prišiel za Elin do izby. Objal Elin a povedal: „Ďakujem ti, si úžasná žena!“

Jon šoféroval cestou na letisko. V momente, keď beloba objala auto pred ním, si uvedomil, že pohlcuje celý svet navôkol. Svetlá hmla pôsobila ako obrovský difúzor. Vyzeralo to, akoby sa slnečná žiara predierala odvšadiaľ. Ostré lúče svetla sa bolestivo zabárali do jeho očí. Zdvihol líca, inštinktívne zložil slnečnú clonu. Nepomohlo. Znovu ukázal zuby do čelného skla.
Z rádia sa ozvalo: „I See fire!“
“Ako môže vedieť Ed Sheeran, čo vidím?“ pomyslel si Jon. Z premýšľania ho vytrhla príšera vynárajúca sa z rannej hmly, ktorej sa rútil v ústrety. Vyzeralo to, akoby sa pred ním snažila s doširoka roztvorenými ústami zahryznúť do cesty. Spomalil. V tom z nej začali vychádzať autá a nákladiaky.
„Uff!“ vzdychol si.
„Asi je na mňa príliš skoro,“ povedal do prázdna v aute. Nastúpil na trajekt.
„Veď ja kávu nepijem,“ napadlo mu, keď si položil papierový pohár na stôl pred seba.
„Nikdy nie je neskoro začať,“ drzo odvrkol hlas v ňom. Mykol plecom a pena z automatu sa mu prilepila na pery. Cestu loďou si krátil premýšľaním o tom, aké to bude v novej práci prvý deň.
„Aká bude cesta?“ vonku je strašná hmla a tá zvykne všetko komplikovať. Už neraz zažil, že musel čakať dlhé hodiny na zrušený let. Ono ani nie je problém, že zrušia jeden let, ale keď je hmla, zrušia všetky lety a potom všetci čakajú. V podstate to nie je nič zlé, majú to zaplatené. Ale musia čakať na heliporte a všetko sa komplikuje. Raz kvôli zlému počasiu musel Jon čakať 4 dni. Potom 4 dni pracoval extra. Keby tie 4 dni mohol aspoň piť. Ale to nešlo, musel byť stále pripravený.
V rozhlase sa ozval plechový hlas: „Za 5 minúť pristávame…“ Jon pokrčil v ruke papierový kelímok. Plastová lyžička zapraskala, zvyšok kávy, ktorý bol na dne, mu vytiekol po ruke.