Čajka

 

Aká je šanca, že trafíte pri nahadzovaní udice vtáka vo vzdialenosti asi 50m vo vzduchu, ako si vychutnáva výhľad?

Matematicky asi dosť malá a nemusíme sa trápiť výpočtom. Dnes sa mi to stalo!

Nahodil som a po pár sekundách som zacítil odpor.

Tento raz nie smerom z mora, ale smerom z oblohy. Čajka bola silná, bránila sa statočne.

Rozmýšľal som, že pretrhnem silón hneď, ale pre vtáka by znamenal pevný vlasec asi príliš veľký problém.

Tak som sa rozhodol, že ho vytiahnem a vyslobodím. Po chvíli skúšania, či neviditeľné puto medzi ním nepovolí, sa vzniesol na hladinu.

Akoby sediac rozmýšľal nad tým, čo sa stalo a ako z toho utiecť. Breh, na ktorom som stál ja, sa rýchlo približoval a vták strnulo sedel, zamrzol.

Tiež by sa mi v jeho situácii asi veľmi nechcelo v ústrety rybárovi. A ešte, keď už toľko ráz videl, čo rybári robia so svojím úlovkom.

Netváril sa veľmi veselo, akoby mohol, pozeral sa v ústrety svojmu zdanlivo spečatenému osudu.

Pritiahol som ho na dosah mojej ruky. Počiatočné hrdinstvo vystriedala panika.

V očiach sa mu zrkadlil ten istý pohľad, ako mávajú ryby, ktoré vedia, že sa už do vody nikdy nedostanú.

Začal sa zúfalo trepať.

V tom momente ma nenapadlo nič iné, ako prehovoriť k nemu.

Tým najmiernejším tónom hlasu.

,,Neboj sa vtáčik, ja viem, že chceš ísť lietať. Nechaj ma pozrieť sa na tvoje krídlo a za chvíľu si voľný.“

Nevedno, či vedel vtáčik po slovensky alebo nie.

Zjavne mi rozumel.

Ak nie tomu, čo som povedal, tak rozumel tomu, ako som sa na neho díval.

Prestrihol som silón na dvoch miestach a vtáčik bol voľný.

Z radosti zakrúžil nado mnou a prisadol si k ostatným čajkám, ktoré tu drámu celý čas sledovali zopodiaľ.