Jediná šanca niekam ísť na výlet v Tunisku, je o pol piatej ráno.

Využili sme ju a spolu s nami aj šesť ďalších, prevažne Čechov. Spoznáte to ľahko, hovoria česky. Jedna pani v tíme bola výnimočná. Väčšina z nás bola iba unavená, ako sa na pol piatu ráno patrí, ale ona bola aj nahnevaná. Na prvý pohlaď to bolo jasné. Keď som povedal

dobré ráno, neodzdravila sa naviac. Pozrela sa na mňa takým tým pohľadom.

„Aha jasnovidec, odkiaľ vie, že som z Čiech?“

Ale späť k veci. Nič vás nedonúti vstať o štvrtej ráno na dovolenke, ako delfíny. Vedia to aj predavači týchto atrakcií, ktorí sa tvária ako rodinní priatelia.

„Máma Češka, táta černý.“ Začínala konverzácia miešanej česko-africkej reči.

V 45 stupňovej horúčave na lehátku pri bazéne sa vám zdá asi všetko ako dobrý nápad. Lovci vyzbrojení pár vetami z každej reči sveta to dobre vedia. A tak sme sedeli v taxíku, ktorý vyzeral akoby ho vykúpili z otroctva v nejakom múzeu minimálne po tisícročnej službe. Výzdoba zvnútra to len podčiarkovala a cesta, po ktorej sme išli, bola skoro ako tá pred Turčianskymi Teplicami. Šesť hodín ráno, tridsaťdva stupňov. Vodca zájazdu zahral pravé prekvapenie a vášnivo vykrikoval do jamy, ktorú akoby vykopali cez noc. Diera bola aspoň 30 m veľká, to by nebol až taký problém. Dala sa obísť. Problémom bolo, že báger, ktorý bol na jej dne, vyzeral ako zmenšený. Tak bol ďaleko. Očividne prekopal kanalizáciu. Tá začala vytekať, čo bol nežiaduci jav. A tak profesionálni africkí robotníci vyriešili situáciu tak, že všetko, čo sa zjedlo v meste za predošlé dni a prešlo, áno presne tadiaľ. Vychádzalo a pomaly tielko po ceste, kadiaľ sme mali ísť za nezabudnuteľným zážitkom.

Moja osobná politika v tej chvíli vyzerala asi takto:

„Je šesť hodín ráno, som na dovolenke. Dáko to prežijem.“

Pani z Čiech to videla inak. Najprv nadávala a také tie veci. Ja som na to nemal silu, nepočúval som ju. Keď sme sa nalodili a šli sme v plytkej vode, šomranie pokračovalo.

Hluk motora ju umlčal. Keď stíchol, prekvapene som skonštatoval, že pani je vytrvalá.

„Kedy, už budú delfíny? Kde sú tak dlho? Prečo ich je tak málo? Prečo neskáču? Včera ich bolo viacej.“

Motor zahučal, boli sme na pevnine. Diera, z ktorej vyvierali sračky, mala asi magický vplyv. Čím sme boli bližšie, tým bola pani intenzívnejšia. Šiel som radšej prvý, aby som ju nepočul. V momente, keď som zastal, že ich počkám, sa to stalo. Práve, keď chcela prekročiť riečku hován asi 50 cm širokú, akoby ju niekto so zmyslom pre humor postrčil. Píšem akoby, ale zvládla to sama. Stupila do prostriedku. Noha sa je zaborila asi do polovice holene. Keď ju s hlasnou grimasou vytiahla, bola hnedo hnedá. Ozvali sa nadávky a sťažovanie sa.

Mne sa zatočil svet. Tak úprimne som sa už dlho nesmial. Rozplakalo ma to. Smial som sa tak silno, že som skoro spadol do hován. Smial som sa a smial. Ani neviem, prečo ma to tak pobavilo. Keď značne otrasená pani prechádzala okolo mňa, utrel som si slzy a s úsmevom som jej povedal.

„Tak s vami by som v aute nešiel.“

Cela skupina sa nahlas rozrehotala. Bolo deväť hodín ráno a bola to strašná sranda.