Po skoro desiatich rokoch života v Nórsku to prišlo. Neviem presne povedať, či ma to tam prestalo baviť, alebo ma to začalo baviť niekde ide.

Ako zistíte, že vás prestal baviť život v krajine?

Ja som si to uvedomil, keď som sa pristihol, ako jeden večer pozerám práce na slovenskej stránke. Nestalo sa to zrazu. Bol to celkom dlhý a pozvoľný proces. Žačalo sa to niekedy v období, keď som sa prihlásil na vysokú školu. Všetko by bolo fajn, keby škola nebola v Bratislave a ja som v tej dobe nežil v Oslo. Bola to tak trochu schizofrénia. Žil som a pracoval v Nórsku. Raz, dva krát za mesiac som sa zbalil, vymyslel som si výhovorku, zobral dovolenku a šiel do školy. Nórom som nevravel, že študujem, im to bolo aj tak jedno. Na dvoch kolieskach som ťahal môj život do školy.

Krátke video ako vyzerala moja cesta do školy.

Bolo to zaujímavé a hektické obdobie.

Za posledný rok som letel asi 40 ráz. Týždeň, keď som šiel na dovolenku, som letel päť krát. Bolo to veľmi náročné, ale aj mi to veľa dalo. Často som zažíval ten kontrast, keď na jednom mieste vojdete do lietadla a na druhom vystúpite v inom svete. Vždy, keď to zažívate, premýšľate. Aké to je tam, čo vám to dáva a čo berie. Lebo nič nie je také výhodné, že by vám len dávalo. Tak už to je zariadené. Prešiel prvý semester. Každý deň po práci som sa učil. Doučovanie z matematiky som mával aj do desiatej a do polnoci som si písal úlohy, ktoré som dostal. Ráno sa kolobeh začal znova. Skúšky som spravil a prišli ďalšie. Letný semester bol ťažší, ale zvládol som ho. Prvý ročník som úspešne dokončil, bol to krásny pocit.

Skúšobná doba

Snažil som sa nájsť si uplatnenie v informatike v Nórsku. Všade mi napísali, že som iba prvák a že sa mám ozvať, keď budem mať školu a skúsenosti. Zabíjať čas v práci, ktorá nemá nič spoločné s tým, čo študujem, mi prišlo zbytočné. Poslal som teda pár životopisov aj na Slovensko. A čuduj sa svete, im nevadilo, že som iba prvák. Bola tam ochota, pozvali ma na pohovor a dostal som prácu. A tak som sa stal Bratislavčanom na dobu skúšobnú. V novej práci chcú samozrejme vedieť, aký ste človek a či to bude fungovať. Presne to isté zaujíma aj mňa. Tiež som opatrný a nemám chuť len tak sa vzdať toho, čo som si za roky vybudoval v Nórsku. Takže vzájomne skúšame jeden druhého. Zisťujeme, či a ako si sadneme.

Cudzinec

Keď ste v Bratislave nový, ľudia to nevedia. Každý v debate používa výrazy ako: pri tom a tom. Ja len pokrútim hlavou, lebo neviem, kde je staré kino alebo nové niečo. Spravidla nasleduje otázka: kde bývaš?
Na tú viem veľmi dobre odpovedať.
,,Asi desať minút týmto smerom.“
To väčšinou dostatočne vysvetlí moju znalosť okolia. Keď som do Bratislavy prišiel prvý krát, vedel som o nej, že je to hlavné mesto. To bolo celé. Časom sa moje znalosti rozrástli. Spoznal som dopravné zápchy. Mojím šťastím bolo, že z tej lepšej strany. Z pozície chodca. Ako som už spomenul, bývam kúsok pešo tým smerom. Zdesené pohľady hlavného mesta znalých ľudí som si zobral k srdcu, a tak som sa k situácii postavil zodpovedne. Chodím spoznávať mesto. Robím to rôznymi spôsobmi. Najčastejšie pešo. Idem, pokiaľ ma nezačnú bolieť nohy. To je prípustná miera a znamenie, že sa treba otočiť. Chodím hore, dole. Pozerám sa po domoch, ľuďoch, stromoch. Oni sa dívajú na mňa. Občas nedôverčivým pohľadom, inokedy milo. Asi pôsobím strateným dojmom. Príliš sa pozerám.

Objavovanie

Každý deň, keď idem do práce, skúšam nové cesty. Občas zablúdim, ale zatiaľ som sa vždy našiel. Cez víkend sa naskytá príležitosť ísť ďalej. Slnko ma láka niekam do prírody.
,,Kam ale? Čo sa tu dá vidieť?“
Opýtať sa to v prítomnosti viac ľudí, sa ukázalo ako chyba. V momente sa na mňa vyhrnulo množstvo nápadov. Choď tam, alebo tam. Je to asi tak, ako keď sa zoznámite so sto ľuďmi naraz, hneď to zabudnete. Zvolil som si teda konzervatívny spôsob a vydal som sa na expedíciu do Petržalky. Mám tam školu a hneď vedľa nej je jazero.
A tak Ja, igelitka, Bukowski a melón v krabičke ideme. Niekde som počul taký stereotyp, že toto panelákové sídlisko je škaredé a fuj. Bude to už asi prekonané, lebo nevyzerá to tu zle. Jazero tu majú, labute, ryby, ľudia na dekách sa opaľujú. Na prvý pohlaď pohoda. Sadol som si na červenú stoličku a otočil sa smerom do slnka. Bukowski – nie ten z kuchárskej knihy. Ten spisovateľ, otvoril som si jeho knihu.

Že vraj bol škaredý. To neviem posúdiť, lebo už zomrel. Aj o Petržalke sa to vravelo, tak sa to sem hodí. Ako zneuctiť dielo veľkého alkoholika, ktorý bol spisovateľ? Objednal som si nealko pivo. Ešte, že sa toho nedožil, asi by ho porazilo, keby videl, ako za triezva čítam o tom, ako pil. Občas sa nahlas zasmejem. Kniha je fajn, slnko je fajn, stromy sú fajn.

Lavička

Po pár kapitolách som dostal chuť na melón. Asi by to bolo príliš drzé si ho vytiahnuť v podniku na stôl a jesť ho. Len tak. Keďže som slušne vychovaný, išiel som sa prejsť. Objavujem nové miesta, tak idem okolo jazera. Napravo ľudia, za nimi voda. Naľavo lavičky. Dokonca jedna voľná. A že sa tu ľudia majú zle. V sobotu tu majú voľnú lavičku!
Chcem sa pohodlne usadiť. Nejde to. Má to háčik. Toto nie je lavička. Nemá operadlo. Akoby sa snažili ušetriť a urobili ju len do polovice. Ahá, už chápem, prečo na nej nikto nesedel. Melón som na nej ešte zvládol zjesť. Čítať knihu, to je ale úplne niečo iné. Na to si musíte sadnúť, oprieť sa. Na tomto hokerlíku sa to nedá. A potom prečo ľudia nečítajú knihy. Možno kedy boli poriadne lavičky. Z toho, ako mi chýbalo operadlo, ma vytrhol tieň. Spôsobil ho temný oblak zvestujúci prichádzajúci dážď. Niekde v diaľke zahrmelo. Asi to tak malo byť. Zbalil som si knihu, šiel do automatu a stlačil tretí gombík zvrchu. Zacinkali mince. V autobuse bola klimatizácia, dokonca bola aj pustená. Šofér mal dobrý deň. Otvorili sa dvere a som tu.

Ak sa vám páčila moja poviedka, môžeme ostať v kontakte. Stačí, ak dáte like na moju Facebook stránku. Budete tak mať prístup ku všetkým mojim článkom.