Včera večer som bol na rybách.
Po tom, ako v sobotu pršalo, som očakával, že sa niečo stane.
A stalo sa.
Najprv som skúšal na plytšom mieste v rieke.
Chytil som pár pstruhov. Dva, tri také väčšie (30-40cm) mi vyštartovali za voblerom.
Mal som červeno-žlto-zlatý.
Tak si vravím:
Hmm. Idem to skúsiť na iné miesto, kde je hlbšia voda.
Prídem tam, prejdem cez most na druhý breh.
Vyleziem na strmú skalu. Strategické miesto, dobrý výhľad.
Dívam sa smerom doľava, nahodím opačne.
Asi som práve rozmýšľal nad nejakou knihou, keď tu zrazu mi padol zrak doprava.
Pomaly idúci vobler a za nim ležérne vyštartoval losos!
Ale aké prerastené hovädo!
Úplne vo mne hrklo, ako keď som išiel dávať prvú pusu spolužiačke, alebo keď som prvý raz dostal päsťou.
Navonok som stál nehybne, ale vo vnútri som kričal.
WWAAAA HAHA HWAAWAW, asi takto.
Keďže som lososa videl, videl aj on mňa, ale asi som to vnútorne chcel veľmi, tak sa naveľa zahryzol do háčika.
,,Áno, áno, áno!!! “
Ten sladký výkrik trval asi tak dlho, ako keď by ste vydelili sekundu dvojciferným číslom.
Bol skvelý, škoda, že len taký krátky.
Losos sa zahryzol iba na koniec jedného trojháčika a prudkým trhnutím mohutnej hlavy sa ho rýchlo zbavil.
Ostal stáť.
Ukázal mi svoje krásne strieborné telo.
Akoby si vydýchol, keď si uvedomil, čo ho mohla stáť chuť na zlato-žlto-červenú rybku.
Mne vypadla (zase raz) slzička z oka pri pomyslení na to, ako som sa mohol veľmi smiať, keby losos otvoril viac ústa.
Na budúce…
