V práci som bol nový. Maťo bol už starý harcovník a zaúčal ma.

Vysvetlil mi všetky podstatné veci. Ukázal mi najdôležitejšiu miestnosť, kantínu.

Vážnym tónom hlasu mi povedal:

„Poviem ti tajomstvo! Ovocie nosia okolo deviatej. Musíš prísť presne, inak ti ostane len jablko. Banány idú preč ako prvé.“

Udivene som pokýval hlavou.

Maťo mal pravdu. Nie je len služobne starší a pán doktor, ale je dokonca aj manžel a otec. To všetko som sa dozvedel vo výťahu. Išlo to z neho akosi prirodzene. Cestou na obed ma zasvätil nielen do tajov kantíny.

,,Je zelená, pridaj!“

Nestihli sme. Ostali sme stáť na prechode.

„Aká premárnená šanca, škoda.“

Zvesil smutne ramená a v tom mu padol zrak na ženský zadok pred nami. Drgol do mňa a začalo sa školenie skúseného manžela. Očami ju obchytkával, nielen ju, všetky ženy v dosahu.

„Veď ty máš ženu a dieťa.“ vravím mu.

„To vôbec nevadí. Počúvaj rady staršieho a skúseného. Keď obzeráš baby, musíš sa tváriť prirodzene. Tak, aby to tvoja žena nevidela. Keď ti vybehne slinka, to nie je dobré. Musíš ju zastrčiť.“

Naznačil nacvičeným grifom.

„Tiež nie je dobré, keď sa dlho pozeráš na jedno miesto a nevnímaš. Musíš sa naučiť multitasking. Nebuď príliš zasnený a odpovedaj manželke. Inak bude prúser.“

Ukázal prstom na nový objekt, akoby si bol úplne istý, že nikto nič nemôže vidieť.

„Chápeš? To je dôležitá časť života, pozorovanie. V podstate by sa dalo povedať, že tu robíme nevinný výskum.“

Maťo je srandista, ale aj pán doktor. Komu má človek dôverovať, keď už nie doktorom? A tak som pokrčil pery a pokýval hlavou.

„Zaujímavé.“ opáčil som.

Obaja sme sa zasmiali.

Naskočila zelená.

Každý deň sa naučíme niečo nové.