Život na morskom dne

Celý rozhovor s Gustávom Hanuliakom, pionierom saturačného potápania.

 

Pred tým než som spoznal Gustáva som nevedel, že vôbec niečo také existuje. Nechápal som ako ľudia môžu pracovať v 200-300 metrovej hĺbke. Jeho rozprávanie sa mi zdalo natoľko zaujímavé, že som sa rozhodol ho priniesť aj vám.

 Čo vlastne je saturačné potápanie?

Na Slovensku málo známe potápanie v extrémnych hĺbkach. Na to aby ste sa boli schopný potopiť, šesť hodín pracovať a znovu sa vynoriť z hĺbky 200 metrov ľudia vymysleli saturačnú komoru. V nej sú potápači zatvorení 28 dní. Počas ktorých, je v komore silný tlak ako na morskom dne kde pracujú. O tom ako takáto práca vyzerá som sa rozprával s Gustávom Hanuliakom. Pionierom saturačného potápania.

 Ako a kedy si sa dostal k potápaniu?

Narodil som sa asi desať metrov od rieky. Plávať som vedel pomaly skôr, ako chodiť. Naučiť sa plávať nad vodou je zložitejšie, ako plávať pod vodou. Ja už ako mladý orol som sa potápal. Bolo pre mňa úplne samozrejmé. Od malička, asi od siedmich – ôsmich rokov som čítal veľmi veľa kníh. Niekoľko týždenne v závislosti od toho, ako boli hrubé. Každý týždeň som chodil do knižnice a požičiaval som si štyri, päť knižiek. Časom som sa dostal ku knihám ako Jacques Cousteau. To bol ten impulz. V praxi som sa k tomu dostal, keď mi bolo asi 19 rokov a presťahovali sme sa do Hradca Králové.  V rámci Zväzarmu som začal chodiť do potápačského spolku. Tam bol systém rôznych kvalifikácií. Vtedy sa to volalo strieborný odznak. To bola tá najnižšia kvalifikácia, aby si mohol pracovať ako potápač. Tak som sa dostal do pracovnej skupiny, ktorú tento Zväzarm mal.

 V ktorom roku to bolo?

Prvý potápačsky preukaz som mal v roku 1976.

Trvalo to celkom dlho, kým sa človek k niečomu dostal. V tej dobe to bol iný svet. Majorita tých chlapov, čo tam boli, boli vojaci z povolania. Asi v roku 1981-82 šéf tej našej potápačskej skupiny zohnal suchý potápačský oblek značky Poseidon. Ten bol švédskej výroby. V lete roku 1983 som sa dostal na cestu do Švédska a požiadal som o azyl.

 Čo je to vlastne saturačné potápanie?

Keď sa chcete potopiť niekam veľmi hlboko. To znamená hlbšie ako 50 m. Tak to nemôžete dýchať obyčajný vzduch. Pôsobia tam rôzne fyziologické faktory. Preto, aby si mohol pracovať hlbšie ako 50 m, potrebuješ dýchať špeciálnu zmes plynov. V tomto prípade sa tá zmes volá Heliox. Je to zmes hélia a kyslíka. A v podstate to znamená, že všetky tkanivá v tvojom tele, mäkké alebo tvrdé sú nasýtené tým plynom. Je to ako fľaška šampanského.

Tam tiež nie je vidno žiadne bubliny a pritom je to plné toho plynu. Problém potápania do veľkej hĺbky, napríklad 200-300 m je to, že tam je výrazne vyšší tlak. Ľudské telo sa naň dokáže prispôsobiť, ale trvá to nejaký čas. Počas ťaženia ropy na mori bolo treba pracovať aj v extrémnych hĺbkach. Tak vznikla saturácia. Je to oceľová komora, ktorá je na palube lodí. Do nej zavrú ľudí a zvýšia tlak na taký, aký je v mieste, kde budú pracovať. K tanku je napojený tzv. diving bell (potápačský zvon), ktorý cez dieru v dne lode (moon pool) spustí spravidla dvoch potápačov do hĺbky.

 Aké to bolo vtedy?

Dajme tomu, že pracujete v hĺbke 150 m. Za starých čias na to nikto nečakal, na nejakú pomalú kompresiu. Otvoril si vo zvone ventil s plynom. Než si došiel na dno, za asi 11 minút , tak si sa z nuly dostal na 16 atmosfér, klepal si sa tam, a tak sa začínalo v práci. Žiješ tam v 16 – násobne väčšom tlaku, ako je na povrchu.

 Ako dlho?

Štandardná perióda v saturácii bola 28 dní, pretože skutočná práca, ako taká, tá bola omnoho kratšia. Záležalo to na celej rade faktorov. Najviac na počasí a na tom, že Offshore sa na všetko čaká. Za starých čias dekompresia, to znamená pomalé, postupné znižovanie tlaku z tých napr. 16 atmosfér na nulu. Aby sa ten plyn, ktorý bol v tele, vydýchal. Keby sa to urobilo príliš rýchlo, tak by tie malinke bublinky začali expandovať presne ako v šampanskom. A tie mechanicky roztrhajú akékoľvek tkanivo. Či už je to oko, kosť alebo sval. Problém je v tom, že už vtedy to zabralo päť dní.

 Ako dlho to trvá dnes?

To záleží na akých tabuľkách, ale oveľa dlhšie. Možno zaberie dvakrát toľko času. Dnes je bezpečnosť niekde inde. Povedzme, že sa dostanú zo 150 na 120 m tlak a majú deň voľno na tom istom tlaku.

Ibaže za starých čias sa nepoužívalo iba hélium, pretože bolo drahé. Oni to kombinovali s rôznymi inými lacnejšími plynmi a my sme boli ako skúšobné králiky. A samozrejme nikto nechcel, aby si tam päť dni ležal a taxameter ide. Peniaze ti bežali od momentu, keď sa dvere zatvorili a do momentu, kým sa znova otvorili. A tak prirodzene všetci mali snahu, aby si v komore bol čo najkratšiu dobu. Zvlášť, keď si bol na dekompresii, vtedy si nepracoval a bral si peniaze. Z toho mám zdravotné problémy. Tie rýchle dekompresie mi zničili všetky kĺby, mechanicky ich poškodili. Bolo bežné, že po saturácii ma boleli kĺby, ale to prešlo za pár dní. Taktiež hélium má narkotický účinok a keď si sa dostal von do normálnych atmosférických podmienok, pár dní si z toho bol oblbnutý v kombinácii s tými bolesťami.

 Aké to je v saturácii?

Žiješ tam v tme štyri týždne. Jediné, kde sa môžeš natiahnuť, je, keď si von z toho zvonu na morskom dne a pracuješ. Ibaže za sebou ťaháš umbilical a na sebe máš helmu, ktorá váži 20-30 kg. Nijaká veľká úľava to nie je.

 Kedy si bol prvýkrát v saturácii?

To bolo v roku 1989 na začiatku kurzu saturačného potápania. Myslím, že to bolo v januári alebo februári 1989.

 Aké to bolo prvýkrát?

Pre mňa to nebolo nič zvláštne. Aby si sa mohol dostal na ten kurz, tak si musel pár rokov predtým pracovať Offshore. Ale iba ako vzduchový potápač. To znamená do 50 m hĺbky s použitím normálneho vzduchu alebo nitroxu. Metodika bola v mnohom podobná. Dekompresie boli v komorách, takže či ležíš niekoľko hodín v komore, alebo v nej žiješ, to nie je žiadny rozdiel. Nijako som to neprežíval. Rozdiel bol akurát v tom, čo sa týka hygieny v tej dobe. Zvlášť v tom tréningovom zariadení. To bolo veľmi primitívne, takže tam neboli žiadne záchody, žiadne sprchy. Bolo tam iba vedro, kam sa vykonávali potreby. To šlo von cez servisné dvere. Tento kurz trval krátko, päť – šesť dní. Množstvo ľudí má problém v uzavretých priestoroch (klaustrofóbiu), to človeku nesmie vadiť.

 Akí ľudia tam pracovali?

Ja som začal v ropnom priemysle v roku 1986. Do tej doby som pracoval ako pracovný potápač, ale nie na mori. Konštrukcie mostov a stavebné potápanie, keď sa niečo stavia vo vode. Bolo to to isté ako v Čechách, akurát, že tam je voda dva metre a tri metre hliny. Tu bolo 20 m vody a žiadna hlina. Ale metodika bola tá istá.

Tradičné potápanie bolo stavanie priehrad, mostov a vodných konštrukcií. Potápanie Offshore bolo špeciálne v súvislosti s ťažbou plynu a ropy. To malo úplne iný charakter. S tým nemal nikto veľké skúsenosti hlavne preto, že to je veľmi hlboko. Takže logicky, jediný, kto mal skúsenosti, boli bývalí vojaci. Ako prvá krajina s tým začala Amerika. Tá, ako prvá začala ťažiť v Mexickom zálive vo vode. Najprv to bolo pár metrov a potom boli platformy v čoraz väčšej a väčšej hĺbke. História potápania a experimenty s rôznymi plynmi je veľmi napínavé čítanie. Moji prví kolegovia boli hlavne Američania a pár Britov. Väčšinou Škóti, občas niekto z Írska a Anglicka.

 Pracovali tam Nóri?

Strašne málo.

 Prečo?

Ak sa nemýlim, v tej dobe nemali ešte na to žiadne vzdelanie. To bolo akurát, ak si mal chuť alebo odvahu, tak si dostal šancu. Tam sa jednalo o to, aby si bol schopný robiť prácu. Ale tiež aby si bol dobrý kamarát, aby si mal sociálne kvality. Pretože ak s niekým žiješ na mori dlho v takýchto podmienkach, tak sa musíte vedieť dohodnúť a spolu vychádzať a musíte vykazovať nejaké výkony. Takže ja som v týchto začiatkoch, možno aj preto, že som pracoval pre americké firmy, stretol Nórov veľmi málo.

Ako dlho si býval v saturácii?

V tej dobe v nórskom sektore bolo maximum 28 dní. V britskom sektore tie podmienky mohli byť iné. V tej dobe to bolo dané aj inými faktormi. Za starých čias sa hélium vydychovalo do vody. Ibaže hélium je strašne drahé. Potom neskôr sa vyvinul nový systém a (tzv reclaim system) plyn sa nevydychoval do vody ale späť hore, kde sa vyčistil a znova ho zmiešali s kyslíkom.

 Ako vtedy vyzeral ropný priemysel?

Ja mám iba moju perspektívu potápača na miestach, kde som bol. My sme robili v podstate dve veci. Konštrukciu, niečo sme stavali, prestavovali alebo likvidovali. A druhá oblasť bola inšpekcia. Kontrolovali sme, že stav vecí je taký, aký má byť. To, čo ja som najčastejšie robil, bolo v súvislosti s inštanciou platform alebo podvodných systémov. Plošiny, ropovody, nakladacie bóje a podobne. Občas sme likvidovali, keď už bolo pole vyťažené. Podľa zákona musela ísť konštrukcia preč, tak sme to pomáhali odstraňovať.

 Na akých miestach si pracoval?

Pracoval som hlavne na nórskom sektore. Bolo to najlepšie platené a bola tu najlepšia bezpečnosť. Pre mňa to bolo prirodzené. Anglicky som sa učil až na mori. Prvý kurz, ktorý som robil, bol v Škótsku. Vedel som všetko prečítať a rozumel som, ale nemal som žiadnu výslovnosť. Cítil som sa neistý. Raz mi mama poslala list. Šéf toho kurzu ma zavolal, že so mnou chce hovoriť.

Ježiši Kriste, teraz ma vyhodia, pomyslel som si.

Ten prvý kurz stál asi 80 000 NOK v tej dobe. Nevyhodili ma, len mi chceli dať list od mamy. Inak celá komunikácia bola písomná. Písomne som vedel dobre anglicky. Keď som mal rozprávať, to bol problém, lebo som nevedel, ako sa veci vyslovujú.

Pracoval som hlavne na tých veľkých poliach. Moja prvá cesta bola na Ekofisk. To je najstaršie nórske pole. Tam som bol veľakrát ako vzduchový potápač a neskôr ako saturačný.

 Aké to tam bolo v tej dobe?

Bolo tam pár platforiem, bol tam ten tank. To bola betónová konštrukcia. Tá už tam teraz vôbec nie je. Bolo tam pár jackets, to sú tie oceľové platformy, železá, ktoré sedia na vode. Tam sme pracovali v roku 1987, keď sa to všetko začalo potápať. Nad vyťaženými miestami klesalo dno. To bola v tej dobe najväčšia zdvíhacia operácia na svete. Potom sa tam stavala stena, pretože ten tank, ako sa tomu hovorilo,  sa tiež začal potápať. Aby ho chránili, tak vystavali dve také steny z betónu. Dva betónové polmesiace. Tie sa potom odtiahli na more a tam sa spojili. Tam som strávil veľa času. Pracoval som asi tri mesiace v kuse a bol som z toho na nervy.

Tiež som pracoval na Statfjord, Gydda, Gullfaks C a Troll B – to je ten, čo stojí na 360 m nohách.

 Čo si robil na Troll B?

Zabudli nainštalovať nejaké trubky, keď to stavali. Takže bola potreba potápačov. Na Gullfakse som rezal reťaze predtým, ako ho dotiahli na more. To bolo vo Vatts. Tam som sa skoro pri tom posral. Skoro som zomrel. Tam to bolo strašné. Boli tam ťažné lode. Desať, dvanásť, ktoré mali naplno napnuté ťažné laná. My sme mali medzi tým odrezať reťaze. Super kvalitná oceľ, 16 cm v priemere hrúbka článku. Musel som to odrezať v špeciálnom mieste. Bolo to 120 m hlboko. Predstav si ten hluk z toľkých lodí, ktoré išli na plnú paru, aby dostatočne napli ťažné laná. Ja, ako mravec, som sa tam motal nad týmito gigantickými reťazami. Ale nielen to! Na to sme používali také špeciálne keramické elektródy, ktoré zvládali tých 3000 °C. Lenže tou teplotou sa voda rozkladala na vodík a kyslík. A to explodovalo. Prvých pár výbuchov zničilo môj ochranný štít, ktorý som mal pred helmou. Ostala mi iba samotná helma. Bolo to, ako keby ma niekto bil kladivom po celom tele. Vtedy som si povedal, teraz mi praskne sklo na helme a som v riti. Už som premýšľal, ako sa stadiaľ dostanem späť do zvonu, aby som mal aspoň trochu vzduchu. Bolo to strašné, nevieš si to predstaviť.  Ani neviem, ako som to spravil.

 Musel si prerezať očko reťaze na oboch stranách?

Áno, na oboch. Zrazu to prasklo, vydalo hlasný zvuk a reťaz zmizla v tme. Predstav si, že máš so sebou elektrické káble, ktoré vedú zvrchu z generátora, aby si mohol rezať. Ešte máš so sebou káble, ktoré vedú zo zvonu, cez ktoré dýchaš. Ty tam takto visíš v 120 m hĺbke na kúsku miesta a máš tam pracovať. Som si vravel, že keď budem starý, začnem písať knihy. S týchto reťazí som mával roky strašné sny, keď sa budíš spotený a bojíš sa, že zomrieš. Párkrát som bol blízko smrti, ale takto blízko, ale to bolo moc.

 Zažil si ešte niečo špeciálne?

Keď experimentovali s dýchacími plynmi. Bol som na dne pri Gydde a pochopil, že niečo nie je v poriadku, keď som videl ryby s jasno zelenými očami.  Aha, tu niečo nesedí.

 Aké bolo potápanie v tej dobe?

To bola strašná frajerina! Keď som začínal vo Švédsku, zdravotnú prehliadku mohli robiť iba dvaja doktori. Niekde na severe, tam som prvýkrát letel lietadlom. Trvalo to dva dni. Keď skúšali, akú mám silu v pľúcach, tak som im rozfúkal tie ich cylindre po celej ordinácii. To v živote nevideli. Keď som sa dostal do offshore biznisu, tak to mal špecializovaný lekár. Za pol hodinu dal som mu tisíc korún a bolo.

My sme to tu vtedy vlastnili. Keď sme prišli do Dickens (Bar v Stavangeri), to bol náš bar. Dievčatá sa okolo nás krútili. Nič neľutujem, to bol sen. Zarábali sme super peniaze!

 Koľko si vtedy zarábal?

Začínal som ako viazač. Vtedy to nebolo tak, že jeden robil jednu prácu. Každý mal viac kvalifikácií. Ja som mal kvalifikáciu ako viazač, zvárač, potápač. Bol som na potápačskej lodi a dostal som šancu ukázať, čo vo mne je. Potápanie bolo to ultimátne, najlepšie platené, a preto tam všetci išli. Keď som začínal, nemohol som si vyberať. Nemal som žiadny status. Ale celkom rýchlo sa to zmenilo. Ľudí v tejto branži bolo veľmi málo. Skoro každý dostal šancu a keď ju nevyužil, išiel preč. To vysvetľuje, prečo stovky ľudí tvrdia, že boli potápači. Možno mali preukaz, ale nikdy ich nepustili niečo urobiť. Vtedy to nebolo nijaké váhanie. Helikoptéra a bol si preč. Ja som moju šancu využil a boli so mnou spokojní.

Na začiatku sme boli v zvone iba dvaja. Nebolo tam viac miesta. Musíš sa na toho druhého absolútne spoľahnúť. Pracovalo sa tak, že jeden bol zo zvona vonku a ten druhý bol vo zvone a staral sa o všetko. Keby sa niečo stalo, tak si musel von a zachraňovať toho kamoša. Druhý deň to bolo naopak.

Ja som mal obrovskú výhodu, že som bol fyzicky silný a naviac som nebol úplne blbý. Mohli sa na mňa spoľahnúť a bol som dobrý kamarát. A všetci vedeli, kto je Gustáv. Nikto iný s takým menom tam nebol. Robili si so mňa srandu, že som špión z Česko-Slovenska. Takže som mal výhodu. Vždy, keď som išiel na more, som sa potápal. To bol veľký rozdiel v plate, byť na mori a potápať sa alebo nie. Ja som v roku 1989 zarábal za deň 9 000 NOK (9 000 NOK je v roku 2017 pre porovnanie okolo 1 000 EUR). To bolo 250 000 NOK za 28 dní v saturácii.

 Koľko sa v tej dobe tak zarábalo?

To ani neviem, koľko zarábali na pevnine. Môžem ti povedať presne, koľko stáli Rolexi. Keď som si kupoval moje prvé hodinky Rolex Sea Dweller v roku 1987 ma stáli 9 120 NOK. Druhé zlaté v 1989 stáli 21 000 NOK. Len pre porovnanie tie Sea Dweller stoja dnes 100 000 NOK. Na tú dobu to boli obrovské peniaze. A ja som si ich bol schopný kúpiť z jednej výplaty.

 Ako dlho si robil saturačné potápanie?

Posledný ponor som robil niekedy v roku 1992. Saturačné potápanie som robil asi len štyri roky.

 

 Prečo si skončil?

Keď už si tam, prídeš na to, o čom to je. Ja som v tom nevidel žiadnu budúcnosť.

Kým sa šplháš na Everest, tak ideš, ale keď tam vylezieš, tak si povieš, je to tu fajn, idem ďalej.

 S odstupom času si pracoval ako manager potápačskej lodi. Aké to bolo?

Loď bola taká istá. A to bol rok 2 007. Dlho som nebol Offshore a znova som začal ako viazač. Mesiac som bol na mori a nikto nevedel, že budem Shipmanager. Možno kapitán a operation manager, tí mi potom raportovali, keď som sedel v kancelárii. Loď robila úplne tie isté práce, ako keď som bol na nej ja pred dvadsiatimi rokmi. Predstav si, že tam boli niektorí chlapi, s ktorými som sa kedysi potápal.

 A stále sa potápali?

Áno, chlapi okolo päťdesiatky sa potápali celý život.

 Nemali žiadne problémy?

Spomínam si na jedného. To bol Angličan. S ním som sa prvýkrát stretol v 1987 roku na Ekofisku. Preto si ho tak dobre pamätám.

 Čo takýto ľudia, ktorí sa celý život potápajú, čo robia s peniazmi?

Ako som ti už hovoril, množstvo z týchto chlapov bolo totálne vylízaných. Jeden z tých mojich kamarátov, keď si dal dve – tri pivá, chcel ísť pravidelne spať do mrazničky. Vždy ho niekto zastavil, ale nakoniec sa mu to podarilo, takže bol vybavený. Ďalší robili všelijaké hlúposti.  Jeden si myslel, že vie lietať a vyskočil z okna. Ďalší sa zabil na motorkách. Veľmi málo ich prežilo. Mnohí z nich sa stali alkoholici, alebo sa dali na drogy. Našli sa aj borci, ktorí boli civilizovaní, tých bolo však strašne málo. Ale niektorí takí sú. Spomínam si na jedného. Bol to Brit, zvárač veľmi šikovný. Zvárači to bolo najvyššia kasta. To suché habitat zváranie. Postavili nad potrubím v 150 m hĺbke vodotesný domček. Zvon sa na to napojil a chlapi sa prezliekli z potápačského do zváračského. Zvarili to a prezliekli sa naspäť. Za toto mali extra bonus. Ak ja som mal 9 000 NOK za deň, tak tí mohli mať dvakrát toľko. Takže tento borec začal zbierať Rolex hodinky, aby mal kam investovať peniaze. Ďalší kupoval historické mercedesy alebo skupoval domy, ktoré prenajímal. Ale väčšina z týchto potápačov starej školy, tí moc neprežili. Taká bola kultúra. Všetko to boli bývalí vojaci. Bývalí SEAL a SAS.

Ďakujem za rozhovor.